Buñuel v labyrinte korytnačiek | Fermín Solís

Filmový tvorca Luíz Buñuel začína svoju dráhu spolutvorbou so Salvadorom Dalím. Ich krátky tichý film Un perro andaluz (Andalúzsky pes) v mnohom pripomína obrazy z galérií, je bláznivý (iracionálny) a na prvý pohľad nič nemá jasný význam. Ale po chvíľke štúdia o surrealizme, sa mi zrazu začnú filmové obrazy prelínať s obrazmi z galérií, a s novými asociáciami z prítomnosti, ktorú reálne žijeme. Napríklad mravce vychádzajúce z dlane sa objavujú vo filme, ako aj v Dalího najznámejšom obraze Trvanlivosť pamäti (tie roztečené hodiny), a znamenajú náš vnútorný nepokoj, akoby nás mrle žrali, keď nevieme, čo s časom, ktorý je nám daný. Obraz čumiaceho človeka do dlane zároveň pripomína nás čumiacich do mobilu, a tak tento 100 ročný film sa preklenul aj s mojou osobnou prítomnosťou práve teraz. Hm, čas presakuje.

V nekľudnom období medzi dvoma vojnami sa Buñuel a Dalí názorovo rozišli, jeden sa priklonil k ľavici, a druhý k pravici. A komiks Buñuel v labyrinte korytnačiek nás prenesie do času, kedy Buñuel pokračuje v svojej tvorbe niečím veľmi odlišným – dokumentárnym filmom Las Hurdes – Tierra Sin Pan (Zem bez chleba). Je to posun od snov k realite, ktorá ale sama o sebe je absurdná. Priepastný rozdiel medzi životom napríklad v Madride a chudobnou dedinkou Las Hurdes, kde akoby zastal čas, je nelogický, nevysvetliteľný, vyrušujúci.

Film bol financovaný Buñuelovým priateľom, ktorý mu prisľúbil podporu, ak raz vyhrá v lotérii. V lotérii potom naozaj vyhral – čo je surreálne, náhodné, alebo božia ruka to tak chcela?